Duben 2011

Take it easy

21. dubna 2011 v 16:19 | JanTuška |  About me
Milé moje hviezdy, prázdninky sa nám začali a o škole nechcem nasledujúcich 5 (prázdninových) dní ani počuť. Niežeby sa mi tam dobre nevodilo, ale potrebujem aspoň kratšiu pauzu.
Už od rána bol prenádherný deň. Slniečko svietilo, vtáčiky štebotali, ja som si vyšla na terasu, a keby som nevidela toho nášho skvelého suseda v montérkach, ktorý už od rána dačo vŕta v záhrade, normálne by som si pomyslela, že ani nie som na Slovensku.
Okolie mi však značne pripomenulo, kde presne sa nachádzam, no rozhodla som sa nezúfať a neľutovať sa, že musím žiť pod týmito mrazivými Tatrami, na ktoré sú všetci tak mimoriadne pyšní, pretože keď som vyšla von, na aprílové Slovensko sa to KONEČNE nepodobalo. Už o 10:00 ukazoval teplomer 21 stupňov, čo už bolo čo povedať, keďže ešte minulý týždeň snežilo (áno,snežilo!!! )
Pred obedom som si trochu zašportovala, na obed bola pizza (doma bol len ocko, a viete ako chlapi riešia obedy, keď o tom nevedia ich manželky) a potom som mohla konečne ísť navštíviť našu záhradku, ktorá sa pomaly zbiera k životu.
Vytiahla som lehátko (spisovne ležadlo), zhodila pár vrstiev, do uší dala MP3, začala som relaxovať a chytať bronz (i keď nejaký extra-efekt to nemalo, ako sa tak pozerám do zrkadla). Žiadne problémy, žiadne myšlienky, nič. Len letná atmosféra (a pes dobývajúci si pozornosť).
Jednoducho som šťastná. Neviem, či je to tým pekným počasím, jednotkou zo slohu alebo častými a pravidelnými dávkami Upírskych denníkov, ale je to tak ... Dnešný deň je úplne pohodový a hodlám v ňom takto aj naďalej pokračovať.

Jednoducho: Take it easy!


A bombónik, čerešnička, alebo čo chcete, jednoducho najlepšie na koniec
Mňam hahaha


Želám krásny dník aj vám, J.

With an empty head

11. dubna 2011 v 19:29 | JanTuška |  About me
Ako prekážky prídu, tak aj odídu. A zase sme o kilo problémov ľahší. Čo by bolo keby neboli problémy? Nuda. Čím by sme sa vlastne zaoberali, keby sme nemali žiadne problémy? Ničím, nemali by sme čo riešiť, jednoducho to sem-tam musí prísť, musíme to pretrpieť a ísť ďalej.


Ak však máte ešte stále zlý pocit, choďte nakupovať. Vážne to pomáha, môžem to odporučiť. Nie je nič lepšie na zlú náladu ako chodenie z butiku do butiky a míňať peniaze. I keď najlepší je ten slastný pocit, keď to niečo už držíte v rukách s pocitom, že to vlastníte.
Mne to napríklad strašne pomáha, nastávajú záchvaty šťastia, niekedy také silné, že by som sa tým šťastím mohla aj najesť.

Môj blog síce nie je o móde, no venujem sa tu všetkému, čo ma stretne. A cez víkned ma stretlo nakupovanie, takže dúfam, že vám nebude vadiť, ak vám pár úlovkov ukážem Vopred sa ospravedlňujem za otrasnú kvalitu môjho zaoxidovaného mobilu, ktorý prežil viac než ja za celý život.





Koženka (ak by nebolo dobre vidno )





A ešte jedna dobrá správa na záver. Včera na internet konečne prišla 17.časť (2.série) The Vampire Diaries. Po dvoch mesiacoch pauzy (a absťákov) som konečne dostala svoju dávku... ako som tak dlho bez toho dokázala vydržať?

Why are you doing this to me?

5. dubna 2011 v 16:09 | JanTuška |  About me
Nestojím o články denne len preto, aby som niečo písala. Preto som sa na chvíľu odmlčala, jednoducho nebolo o čom. A ak aj bolo, nevedela som zo seba nič dostať, nejak som stratila niť. A kto z vás by mal chuť čítať nezmysly, v ktorých sa neviem vymáčknuť?
A možno som vám len chcela nechať dlhšie na očiach článok o TVD, ktorý sa na vrcholku blogu tak krásne pýšil. To mi pripomína, ďakujem za všetky milé komentáre (či už k článkom alebo k designu) a som rada, že tých, ktorí si tu komentármi robia len reklamu, pomaly ubúda a blogeri sa začínajú vyjadrovať k veci. Vďaka.

V poslednom čase som nejaká bez nálady. Každý deň škola-domov, škola-domov , túlam sa ako telo bez ducha, bez priorít a cieľa. Ísť si po škole kúpiť fornety - to je asi jedniné vzrúšo môjho terajšieho života.
Čo mi vlastne je? Ani sama neviem. Dni mi utekajú pomedzi prsty, míňajú sa jeden za druhým, ani nestíham sledovať, ako rýchlo. Prečo? Čím to je? Jarnou únavou alebo nebodaj zmenou tlaku? Nemyslím...jednoducho každý má niekedy dni, keby sa najradšej zakopal pod zem a už nikdy odtiaľ nevyšiel... nemáte niekedy pocit, že ste na svete úplne sami? Že vám nikto nerozumie a radšej ho svojimi myšlienkami ani nezaťažujete, lebo viete, že by vás po prvej vete prestal počúvať? Že všetky ťarchy musíte niesť sami a ostatní vám iba hádžu bremená pod nohy a spoločne sa na vás zabávajú? Cez víkend som bola takáto rozcitlivená a rozmýšľala nad totálnymi hlúposťami, pre ktoré vonkoncom neviem nájsť riešenie, a aj tak sa nimi trápim. Už tu nechcem pridávať pesimistické články, lebo určite stratím návštevnosť a unudím vás k smrti, no ja sa vážne neviem vykoktať, čo vlastne chcem povedať. Mám proste zlú náladu a všetko, čoho sa dotknem, pokazím. Chcem, aby to už rýchlo prešlo a aby som bola opäť v dobrej forme, lebo viem, že zase prídu pekné časy.

No osobitne sa chcem venovať dnešnému dňu, ktorý bol... neviem nájsť správne slovo.
Začalo s to divným dotazníkom, ktorý sme museli vyplniť v škole. Otázky na tému fajčenie, alkohol a dorgy. Klasika, no čakala som, kedy sa ešte spýtajú, od koho si kupujeme extázu plus kontakt na toho človeka. Potom sme nejako pretrpeli fyziku a nasledoval obávaný sloh. Mali sme písať školskú prácu - beletrizovaný životopis. Väčšina si ho pripravila už doma, aby na hodine nemuseli stresovať. Tiež som to tak urobila a bola som s ním náramne spokojná. Už len znova prepísať na nečisto (z hlavy) a potom naostro. Všetko išlo podľa plánu a ja som sa vytešovala, aký perfektný sloh som napísala a aká budem po hodine šťastná, že to mám už za sebou. A úspešne za sebou. No moje hodinky sú práve v oprave, a tak som si nestriehla čas, keď som zrazu počula, že už máme len dve minúty. Začala som stresovať, že to nestihnem a chýbal mi ešte jeden celý odsek. Učiteľka začala zbierať (skôr násilne trhať), no ja som bola až na druhom konci miestnosti, a preto som sa rozhodla, že sa to pokúsim dopísať. Ruka sa mi však začala triasť a celé to vyzeralo, ako keby ma pri písaní drgali desiati ľudia alebo ako keby prišlo zemetrasenie (Bože chráň). Posledné dve vety som nestihla absolútne dopísať, čiže som to zakončila úplne neumelecky. Posledné slová zneli: "a neskôr chcem študovať na vysokej škole so zameraním na medzinárodné vzťa" a vytrhla mi z ruky papier. Krásne. Dielo, s ktorým som bola tak spokojná, sa náhle premenilo na zlý sen. Pozdravujem všetkých, ktorí vedia, o čo ide, a tiež sa stali obeťami neúprosne rýchleho času a skončili oveľa horšie.

Povedala som si: čo tam po jednom slohu, zo sloviny mám predsa 7 jednotiek a kašľala som na to. Nemôže sa mi predsa dariť večne. A tak som sa vybrala domov.
Autobusom.
Cestu v našej mestskej časti však opravujú, a preto sa autobusár rozhodol, že tam ani vôbec nepôjde, veď načo, kvôli pár deckám, čo chcú vystúpiť?? Ani náhodou.... A tak som sa odviezla pekne až do Matejoviec, kde autobusár skončil a povedal, že už všetci musia vystúpiť. A tak som sa teda terigala z Matejoviec domov pešo.
Ten, kto ma dnes trestal, si však asi myslel, že ešte nemám dosť. Zistila som, že nemám jednu náušnicu a keď začal fúkať náš "príjemný" popradský vetrík, odfúklo mi novú šatku a bola som nútená naháňať ju po poli, kde som sa celá zablatila. Keď som konečne prišla k domu, zistila som, že som si zabudla kľúče. Poobzerala som sa naokolo, či to nie je len skrytá kamera, ale nikoho podozrivého som nenašla. Našťastie však prišla sestra a otvorila mi dvere.
Dokonalý deň...

Rada by som povedala, že zajtra bude lepšie, ale bohužiaľ. Píšeme písomku z matiky, ktorej skoro vôbec nerozumiem, máme sa naučiť rozprávať na 7 tém typu: Kyslé dažde, skleníkový efekt, ozónová diera. No nie po slovensky, drahí moji - po nemecky! Ako to mám vysvetľovať po nemecky, keď ani po slovensky nechápem, o čo ide?
K tomu píšeme dve písomky na jazykovke. Z angliny lekciovkcu a ešte aj preklad ...a na taliančine som minule nebola, takže si musím ešte dobrať 4 strany v učebke a 3 strany slovíčok.

Viem, že tieto problémy, čo tu riešim, sú úplné malichernosti a viem, že skutočné problémy prídu, keď budem staršia. No ale nenasralo by vás to??!!

Niečo na zlú náladu



Tak som si tú blbú náladu trochu ochutila a spríjemnila.

Čajík, kexíčky (a ozónová diera )
K tomu talianská hudba a som v raji. A na večeru máme o chvíľu nejakú talianskú špecialitku.


Nabudúce sa budem snažiť napísať niečo pozitívnejšie, sľubujem
Ale inak prajem krásny deň